Návod na dlhodobé šťastie.

Autor: Albert Bluml | 12.3.2017 o 8:03 | Karma článku: 4,67 | Prečítané:  375x

1. Nechaj sa riadiť svojou dušou a dlhodobé šťastie sa skôr, či neskôr dostaví. 2. Nechaj sa riadiť svojím egom a budeš žiť život plný krátkodobého šťastia, ktoré sa vždy vytratí a zostane len dlhodobé nešťastie.

Mal som 22 rokov. Nemal som veľa priateľov a naša rodina bola rozvrátená. Bol som na vysokej škole, ktorá ma nenaplňovala. Bol som nešťastný. Môj najlepší kamarát mi vtedy oznámil, že odchádza do Anglicka a ja som v tom momente cítil, že mám ísť s ním. Zbalil som sa a odišiel som. Pôvodný plán – maximálne na pol roka.

Boli sme traja Slováci. Bývali sme v zlej štvrti, v starom, plesnivom byte, kde sme spávali v "spacáku", ale cítil som, že robím správnu vec. Pracovali sme v továrni cez agentúru. To čo sme zarobili nám pokrylo ubytovanie a najlacnejšie možné jedlo, ktoré sme chodili kupovať pred záverečnou, lebo bolo zlacnené. Toto trvalo asi 3 mesiace. Bolo to ťažké ale cítil som, že idem správnou cestou. Po 3 mesiacoch padlo rozhodnutie, že pre nedostatok peňazí končíme a vrátime sa späť domov. Ja som ale cítil, že to nie je to, čo mám urobiť. Osud to zariadil tak, že sme mali peniaze len na 2 letenky. Napadlo ma, že môj brat má dvoch dobrých kamarátov v Anglicku, s ktorými som sa poznal z videnia a ktorí by mi mohli pomôcť. Spočiatku som si myslel, že to dopadne tak, že mi len požičajú peniaze na letenku, ale osud to zariadil inak. Obaja povedali, že sa skúsia popýtať na prácu pre mňa vo svojom okolí. Istá práca nebola, ale jeden z nich sa rozhodol, že mi pomôže, že mám prísť a niečo vymyslíme. Cítil som, že je to tá cesta, ktorou sa mám vydať. Za posledné peniaze sme kúpili dve letenky na Slovensko a jeden lístok na vlak. Chalani odleteli a ja som išiel do ďalšieho neznáma.

Po príchode do nového mesta mi môj nový kamarát zabezpečil ubytovania a požičal peniaze, ktoré mi vystačili cca na ďalší mesiac. Vždy keď mal voľno, mi pomáhal nájsť si prácu, keďže moja angličtina bola mizerná. Po troch týždňoch odišiel na dovolenku na Slovensko a hľadanie práce zostalo na mne. Bol to môj posledný možný týždeň a bol úspešný. Dostala sa ku mne správa, že jedna agentúra v susednom meste má veľa voľných ponúk na prácu, tak som to skúsil a vyšlo to. Dali mi prácu v továrni. Mal som znovu príjem a môj pobyt v cudzej krajine mohol pokračovať. Ani na sekundu ma nenapadlo, že by som mal všetkého dosť a že chcem ísť naspäť domov. Cítil som, že idem správnou cestou.

Po čase som prešiel z jednej továrne do ďalšej, kde som začal pracovať len dve noci v týždni a mal ten istý plat, ako keby som pracoval 5 dní v týždni. Mal som voľný celý týždeň, takže som sa mohol naplno venovať svojmu hobby – programovaniu.

Osud mi dokonca naplánoval aj niečo, čo by som v živote neveril, že sa stane. Dievča, ktoré v tej dobe bola s mojím kamarátom vo vzťahu tzv. z rozumu, mi začala čím ďalej tým viac zapĺňať hlavu. Vedel som, že sú spolu, ale podľa jeho správania som vedel aj to, že s ňou nie je z lásky. Keďže som sa riadil srdcom a ona tiež, prirodzene sme mali k sebe bližšie a bližšie. Cítil som, že si máme veľa čo povedať a ničomu som sa nebránil. Vznikala láska. Môj kamarát sa v tej dobe definitívne rozhodol, že odchádza z Anglicka, pretože už dlhšie cítil, že je tam nešťastný. Po tom čo odišiel, naša spoločná láska už nemala žiadne zábrany. Každý deň som bol šťastnejší.

Ďalšia osudová udalosť bolo to, že si moja priateľka našla upratovanie jedného domu na privyrobenie. Keď mala narodeniny, bola pozvaná do domu v ktorom upratovala na večeru a bolo jej povedané, aby si zobrala niekoho zo sebou. Pozvanie som prijal. Bolo to ďalšie z mojich osudových stretnutí. Jej šéf sa totižto stal aj mojím. Po nezáväznom rozprávaní po večeri prišiel na to, že programujem a keďže podnikal z domu a akurát hľadal programátora, bolo to jasné. Začal som pracovať z domu a robil som to, čo ma naplňovalo.

Po určitom čase sa jedna moja kolegyňa rozhodla prestať pracovať v našej firme, moja priateľka nastúpila na jej pozíciu a začali sme obaja pracovať z domu. Z toho vnikla časom myšlienka zbaliť sa, začať cestovať a popri tom pracovať, ktorú sme aj uskutočnili. Kanárske ostrovy (1. mesiac), Amerika (3 mesiace), Thajsko (2 mesiace).

Možno si niekto povie, že som mal len šťastie, ale celé je to o tom, že každý človek má svoj šťastný osud a dopracuje sa k nemu tak, že sa nechá riadiť svojou dušou, pretože len tá jediná pozná správnu cestu. Ak by ma riadilo moje ego, tak by by sa veľa vecí nestalo, napríklad preto, že ego človeku nikdy nedovolí, aby jeho úroveň klesla, pretože by to bolo pre neho potupné, alebo preto, že ego chce mať väčšinou všetko a hneď. Dôvodov sa nájde viacej.

Každopádne platí, že:

  1. Nechaj sa riadiť svojou dušou a dlhodobé šťastie sa skôr, či neskôr dostaví.
  2. Nechaj sa riadiť svojím egom a budeš žiť život plný krátkodobého šťastia, ktoré sa vždy vytratí a zostane len dlhodobé nešťastie.

Môj další článok bude o tom, ako to dopadá, keď človeka riadi ego. Napísal sám život...  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Sládok: Kvalitu vieme zaručiť len po bránu pivovaru

Pivná kultúra Slovákov sa zlepšuje, ale pomalým tempom, myslí si skúsený sládok.

DOMOV

Z Petrohradu do Pekingu. Podpredsedníčka úradu zo Smeru spoznáva svet za štátne

Vitteková išla na kontrolnú cestu do Číny, hoci nie je inšpektorka.


Už ste čítali?